Ďakujem...Anjel
Vonku je zima. Mráz maľuje na okná kvety. Z neba padá anjel a teplým dychom preruší tú mrazivú krásu. Za oknom sleduje ženu sediacu pri stole. Čosi robí. Vtom začuje tlmené pradenie stroja. Šije... Anjel sa zadíva... Spod stroja už vidieť krídla, telíčko odeté v nežnom hábe. Na svete je ďalší anjel. Anjelik zatlieska rúčkami- mám brata...
A príde jar. Slniečko prebúdza kvietky k životu. Ten istý anjel sadá opäť na oblok. Za ním opäť tá istá žena, sediaca pri stole. Opäť ten stroj, opäť šije... zvedavý anjel nedočkavo čaká... Nôžkami poskakuje za oknom. Čo to len bude?
Zrazu vyletel motýľ... s nádhernými farebnými krídlami...veselý a usmiaty... Anjel s nadšením zvolá- kráááása
Leto. Slnečné lúče rozpaľujú všetko navôkol. Teplom zmorený anjel zľahka sadol na rozpálený parapet. Pozrie do otvoreného okna. Zase tá žena, stroj, látky... Anjel si osvieži čelo kvapkami vody z mláky, čo ostala po búrke a nedočkavo čaká... A zrazu... aha bábika... pre malé dievčatko, čo sviatok má... Anjel sa nakloní a vdýchne bábike dušu... zatlieska rúčkami – pre radosť...
Lístie pomaly padá zo stromov. Všetko hrá farbami... Jeseň... A anjel opäť sedí na svojom okne... Hompáľa nohami a čaká čo bude... Čo žena, čo stroj... Do ruky vezme farebný list z javora, urobí dierku a pozerá na ženu. Kráti si čas... Dnes jej to akosi dlho trvá... Nedočkavo sa hmýri... A vtom, čo nevidí—Havranie vlasy, tmavé oči, farebná róba.... ligotavé kúsky... Cigánka... Žena vdýchla život bábke... Anjel stojí v úžase... nááádhera.
A opäť zima... Mraz opäť dýcha na okná kvety... Anjel nedočkavo sedí a čaká... Žena, stroj, látky...
V tom sa žena otočí k oknu... Pozrie na anjela a prehovorí: „Ďakujem Ti anjel, že sprevádzaš moje dni... ďakujem že si mi ukázal cestu....ďakujem, že robím to, čo mám rada... ďakujem za pokoj v duši... ďakujem Ti anjel za to, že som ťa našla... ďakujem, že si....“ A do rúk mu podá veľké láskavé srdce...
